Kevin Billett - depresia nie je mentálne ochorenie
Keď vojdete do akéhokoľvek kníhkupectva a zamierite k svojpomocnej literatúre, nájdete police plné kníh, ktoré vám vysvetlia, ako byť šťastnejší, myslieť iba pozitívne a zmeniť svoj život k lepšiemu.
Predpokladali by ste, že s takouto hojnosťou informácií sa celá ľudská rasa bude smiať od ucha k uchu, avšak podľa Svetovej zdravotníckej organizácie viac ako 300 miliónov ľudí trpelo v roku 2018 depresiou, ktorá je hlavným zdravotným problémom na svete.
Kevin Billett bojoval s depresiou zapríčinenou traumatickou udalosťou z detstva viac ako 30 rokov.
Chodil od psychológa ku psychológovi a bral predpísané lieky, no bezvýsledne.
V roku 1994 sa zúčastnil workshopu, ktorý zmenil jeho život. Našiel spôsob, ako sa namiesto utrpenia zažívať pohodu a už 22 rokov túto techniku učí ďalších.
Jeho nová kniha, Svetlo v srdci temnoty, odkrýva, čo sa zo svojej skúsenosti s depresiou naučil a nástroje, ktoré mu pomohli sa oslobodiť.
Vo svojich tridsiatych rokoch si Kevin siahol na dno.
„Akoby na mňa život hodil kopec vecí naraz,“ vysvetľuje.
„Obaja moji rodičia skončili s vážnou chorobou, moja mama zomrela vo svojich päťdesiatych rokoch, moje manželstvo sa rozpadlo, mal som veľmi malého syna a všetky moje podnikateľské aktivity zrazu skolabovali. Stal som sa dysfunkčným.
„V tom čase mi diagnostikovali to, čo nazývajú klinickou depresiou a predpísali mi lieky. Zažil som svoj najhorší stav v živote - nesmierne temné miesto,“ spomína.
„Z tejto obrovskej bolesti, v ktorej som žil, som nevidel žiadnu cestu von.“
Bez toho, aby vedel, do čoho ide, Kevin súhlasil s účasťou na terapeutickom workshope s kamarátom, ktorý bol v podobnej situácii.
Po desaťročiach strávených v utrpení našiel nový spôsob, ako sa pozerať na svoje emócie a zaobchádzať s nimi.
„Zo sedenia som odišiel vediac, že depresia už viac nie je súčasťou môjho života,“ hovorí.
Počas jeho cesty Kevinovi tvrdili, že jeho stav je výsledkom chemickej nerovnováhy v mozgu a predpísali mu lieky.
No lieky pre neho nepredstavovali schodné riešenie.
„Na liekoch som sa cítil trochu inak, pretože čiastočne potláčali úzkosť, ktorú som cítil, potláčali moje najhoršie emócie, ktoré som cítil, no zanechávali vo mne pocit cudzinca vo vlastnom tele. Pôsobili, že som sa skôr cítil pod kontrolou cudzej chemickej látky, než by som žil svoj život a bol sebou samým.
„Takže moja skúsenosť s ortodoxnou medicínou počas rokov nebola obzvlášť pozitívna.“
Začalo sa to jednoduchým pomenovaním pocitu a jeho precítením.
„Jedna osoba si so mnou sadla a povedala, „Čo cítiš?“ Ja som to nazval a ona odvetila: „Dobre, tak to len cíť.“ Nik predtým mi také niečo nepovedal. Čo ak by si sa len zastavil a naplno cítil? Čo ak by si sa otvoril, objal a naplno si dovolil to, čo teraz cítiš?"
Kevin hovorí, že sa naučil otvoriť sa emóciám, pred ktorými sa schovával od detstva - pocitu zničenosti, beznádeje, nezmyselnosti, preťaženosti a strachu zo smrti.
„Prežil som si niektoré z emócií, pred ktorými som sa skrýval celý môj život.“
Keď som si tieto pocity dovolil a objal ich, objavilo sa napokon svetlo.
„V strede temnoty sa to začalo meniť na svetlo,“ vysvetľuje.
„Odkryli sme viacero príčin v koreni pôvodných uzavretí počas ranného obdobia môjho života a použili viaceré techniky na vyriešenie týchto problémov, na odpustenie sebe a druhým ľuďom. Keď som odchádzal zo sedenia, cítil som, akoby niekto vytiahol depresiu preč z mojich buniek.
Čoskoro potom bol Kevin schopný skončiť s liekmi a začal pracovať spolu s Brandon Bays, ženou, ktorá workshop viedla a šíriť spôsoby uzdravenia, ktoré tak zmenili jeho život.
Onedlho potom sa Brandon stala jeho manželkou a dodnes tvoria pár.
Po 24 rokoch života bez depresie napísal Kevin knihu, v ktorej hovorí o tom, čo sa o depresii naučil.
„Depresia sa v médiách v posledných rokoch veľa spomína,“ hovorí Kevin.
„To je skvelé. Negatívom toho všetkého je, že depresia sa zaraďuje v mnohých prípadoch medzi čisto mentálne ochorenia. To, čo som si počas 24 rokov práce s ľuďmi s depresiou uvedomil je, že samotná depresia nie je mentálnym ochorením.“
Kevin si uvedomuje, že toto tvrdenie často druhých pobúri, no hovorí, že jeho pohľad je utvorený rokmi osobnej skúsenosti.
„Áno, niektorí sa naštvú - až kým neskúsia to, čo im navrhujem. Keď to skúsia sami na sebe, odpoveď, ktorú v drvivej väčšine dostávam, je o pochopení a často hlbokej vďačnosti.“
Kniha opisuje, ako často posudzujeme svoje vlastné emócie ako dobré alebo zlé, snažíme sa ich potlačiť alebo bojovať proti pocitom, ktoré nechceme cítiť.
V určitej chvíli máme pocit, že je lepšie sa chrániť, no z dlhodobého hľadiska nám to spôsobuje viac bolesti.
„To, čo som zistil, je, že keď sa zastavíme a necháme prísť, čo prichádza, tieto emócie nami zvyčajne prechádzajú naozaj rýchlo,“ vysvetľuje Kevin.
„Keď prestaneme bojovať s negatívnymi pocitmi, ktoré zažívame, emócie a nálady nami prejdú a o chvíľu nás nechajú. Je to len náš odpor voči týmto strachom a nepohodlným emóciám, vďaka ktorému zotrvávame v negativite a neustálom boji s nimi. Toto bolo pre mňa počas uplynulých rokov ohromné poznanie.
Podľa neho sa každý z nás vďaka druhým ľuďom a skúsenostiam naučil báť sa alebo sa vyhýbať niektorým emóciám, ako sú zraniteľnosť, hnev, úzkosť, zlyhanie alebo dokonca obyčajnosť.
Smrť, nehody, šikanovanie alebo zneužitie môžu taktiež spôsobiť potlačenie alebo uzavretie sa. Keď nie sme emocionálne schopní zvládnuť to, čo prežívame, často máme tendenciu sa uzavrieť. No aj keď je to nepohodlné, práve prácou na týchto minulých skúsenostiach sa môžeme uzdraviť.
„Čo robíme je, že ľudí nabádame, aby prestali s príbehom o emóciách a jednoducho ich priamo preskúmali, aby boli pravdiví a otvorení k prežívaniu toho, čo sa v danej chvíli spustilo,“ vysvetľuje.
Kevin je presvedčený, že práve týmto si môžeme uvedomiť, že emócie prichádzajú a odchádzajú celkom ľahko, že nás nevlastnia ani nekontrolujú.
„Všetko, čo sa v nás spustí, je len emócia. Nie je to dobré ani zlé, je to len to, čo je tu v tomto momente. Napokon to prejde a odkryje nám niečo pozitívne.“
Kevin si myslí, že väčšina ľudí nemá nástroje na to, aby zaobchádzala s tlakom vychádzajúcim nielen zo sociálnych sietí, ale médií celkovo.
„Skrytý odkaz je, že na to, aby sme boli šťastní, potrebujeme mať slávu, dobré meno a bohatstvo. Podvedome sa nám to vnucuje ako odpoveď na naše problémy a našu bolesť a pritom to tak vôbec nie je,“ hovorí.
Je hrdý na svoju prácu s mladými s týmito problémami, ktorým pomohol žiť zdravšie.
„Naše očakávania sú masívne, chceme dosiahnuť veci, ktoré vidíme u druhých, no skrytým problémom, samozrejme, je, že ak to vo svojom živote aj dosiahneme, „neopraví“ to bolesť, nevezme preč neistotu, tá záťaž je stále tu. Zostávame osobou s tými istými problémami, bez ohľadu na to, ako nás druhí vnímajú alebo nakoľko úspešní sa zdáme byť.“
Pre Kevina tým krokom od utrpeniu k radosti je práca na sebe.
„Veľmi veľa ľudí mylne považuje cestu ku šťastiu za cestu k tomu, že získajú, docielia, dokážu niečo, čo existuje mimo nás.
Kevin Billett bojoval s depresiou zapríčinenou traumatickou udalosťou z detstva viac ako 30 rokov.
Chodil od psychológa ku psychológovi a bral predpísané lieky, no bezvýsledne.
V roku 1994 sa zúčastnil workshopu, ktorý zmenil jeho život. Našiel spôsob, ako sa namiesto utrpenia zažívať pohodu a už 22 rokov túto techniku učí ďalších.
Jeho nová kniha, Svetlo v srdci temnoty, odkrýva, čo sa zo svojej skúsenosti s depresiou naučil a nástroje, ktoré mu pomohli sa oslobodiť.
Vo svojich tridsiatych rokoch si Kevin siahol na dno.
„Akoby na mňa život hodil kopec vecí naraz,“ vysvetľuje.
„Obaja moji rodičia skončili s vážnou chorobou, moja mama zomrela vo svojich päťdesiatych rokoch, moje manželstvo sa rozpadlo, mal som veľmi malého syna a všetky moje podnikateľské aktivity zrazu skolabovali. Stal som sa dysfunkčným.
„V tom čase mi diagnostikovali to, čo nazývajú klinickou depresiou a predpísali mi lieky. Zažil som svoj najhorší stav v živote - nesmierne temné miesto,“ spomína.
„Z tejto obrovskej bolesti, v ktorej som žil, som nevidel žiadnu cestu von.“
Bez toho, aby vedel, do čoho ide, Kevin súhlasil s účasťou na terapeutickom workshope s kamarátom, ktorý bol v podobnej situácii.
Po desaťročiach strávených v utrpení našiel nový spôsob, ako sa pozerať na svoje emócie a zaobchádzať s nimi.
„Zo sedenia som odišiel vediac, že depresia už viac nie je súčasťou môjho života,“ hovorí.
Počas jeho cesty Kevinovi tvrdili, že jeho stav je výsledkom chemickej nerovnováhy v mozgu a predpísali mu lieky.
No lieky pre neho nepredstavovali schodné riešenie.
„Na liekoch som sa cítil trochu inak, pretože čiastočne potláčali úzkosť, ktorú som cítil, potláčali moje najhoršie emócie, ktoré som cítil, no zanechávali vo mne pocit cudzinca vo vlastnom tele. Pôsobili, že som sa skôr cítil pod kontrolou cudzej chemickej látky, než by som žil svoj život a bol sebou samým.
„Takže moja skúsenosť s ortodoxnou medicínou počas rokov nebola obzvlášť pozitívna.“
Ako sa Kevin oslobodil od liekov
Na to, aby sa vo svojom živote pohol ďalej bez liekov a depresie, sa Kevin musel dostať k príčinám v koreni svojho nešťastia a zmieriť sa s nimi.Začalo sa to jednoduchým pomenovaním pocitu a jeho precítením.
„Jedna osoba si so mnou sadla a povedala, „Čo cítiš?“ Ja som to nazval a ona odvetila: „Dobre, tak to len cíť.“ Nik predtým mi také niečo nepovedal. Čo ak by si sa len zastavil a naplno cítil? Čo ak by si sa otvoril, objal a naplno si dovolil to, čo teraz cítiš?"
Kevin hovorí, že sa naučil otvoriť sa emóciám, pred ktorými sa schovával od detstva - pocitu zničenosti, beznádeje, nezmyselnosti, preťaženosti a strachu zo smrti.
„Prežil som si niektoré z emócií, pred ktorými som sa skrýval celý môj život.“
Keď som si tieto pocity dovolil a objal ich, objavilo sa napokon svetlo.
„V strede temnoty sa to začalo meniť na svetlo,“ vysvetľuje.
„Odkryli sme viacero príčin v koreni pôvodných uzavretí počas ranného obdobia môjho života a použili viaceré techniky na vyriešenie týchto problémov, na odpustenie sebe a druhým ľuďom. Keď som odchádzal zo sedenia, cítil som, akoby niekto vytiahol depresiu preč z mojich buniek.
Čoskoro potom bol Kevin schopný skončiť s liekmi a začal pracovať spolu s Brandon Bays, ženou, ktorá workshop viedla a šíriť spôsoby uzdravenia, ktoré tak zmenili jeho život.
Onedlho potom sa Brandon stala jeho manželkou a dodnes tvoria pár.
Po 24 rokoch života bez depresie napísal Kevin knihu, v ktorej hovorí o tom, čo sa o depresii naučil.
„Depresia sa v médiách v posledných rokoch veľa spomína,“ hovorí Kevin.
„To je skvelé. Negatívom toho všetkého je, že depresia sa zaraďuje v mnohých prípadoch medzi čisto mentálne ochorenia. To, čo som si počas 24 rokov práce s ľuďmi s depresiou uvedomil je, že samotná depresia nie je mentálnym ochorením.“
Kevin si uvedomuje, že toto tvrdenie často druhých pobúri, no hovorí, že jeho pohľad je utvorený rokmi osobnej skúsenosti.
„U všetkých ľudí, s ktorými som počas uplynulých vyše 20 rokov pracoval, zažívali depresiu iba tí, ktorí svoje emócie zvládali tým, že ich potlačili. Na to, aby sme si tento stav privodili, potrebujeme emocionálne potlačenie. Je to emocionálne, nie mentálne,“ vysvetľuje.
Kým Kevin jednoznačne súhlasí s tým, že v niektorých prípadoch sú lieky nevyhnutné, taktiež verí, že k dispozícii sú aj iné nástroje, ktoré väčšine ľudí pomôžu dostať sa ku skrytým príčinám svojho utrpenia.
Na svojich workshopoch pripúšťa, že niektorých účastníkov jeho pohľady vyvádzajú z miery.„Áno, niektorí sa naštvú - až kým neskúsia to, čo im navrhujem. Keď to skúsia sami na sebe, odpoveď, ktorú v drvivej väčšine dostávam, je o pochopení a často hlbokej vďačnosti.“
Kniha opisuje, ako často posudzujeme svoje vlastné emócie ako dobré alebo zlé, snažíme sa ich potlačiť alebo bojovať proti pocitom, ktoré nechceme cítiť.
V určitej chvíli máme pocit, že je lepšie sa chrániť, no z dlhodobého hľadiska nám to spôsobuje viac bolesti.
„To, čo som zistil, je, že keď sa zastavíme a necháme prísť, čo prichádza, tieto emócie nami zvyčajne prechádzajú naozaj rýchlo,“ vysvetľuje Kevin.
„Keď prestaneme bojovať s negatívnymi pocitmi, ktoré zažívame, emócie a nálady nami prejdú a o chvíľu nás nechajú. Je to len náš odpor voči týmto strachom a nepohodlným emóciám, vďaka ktorému zotrvávame v negativite a neustálom boji s nimi. Toto bolo pre mňa počas uplynulých rokov ohromné poznanie.
Podľa neho sa každý z nás vďaka druhým ľuďom a skúsenostiam naučil báť sa alebo sa vyhýbať niektorým emóciám, ako sú zraniteľnosť, hnev, úzkosť, zlyhanie alebo dokonca obyčajnosť.
Smrť, nehody, šikanovanie alebo zneužitie môžu taktiež spôsobiť potlačenie alebo uzavretie sa. Keď nie sme emocionálne schopní zvládnuť to, čo prežívame, často máme tendenciu sa uzavrieť. No aj keď je to nepohodlné, práve prácou na týchto minulých skúsenostiach sa môžeme uzdraviť.
„Čo robíme je, že ľudí nabádame, aby prestali s príbehom o emóciách a jednoducho ich priamo preskúmali, aby boli pravdiví a otvorení k prežívaniu toho, čo sa v danej chvíli spustilo,“ vysvetľuje.
Kevin je presvedčený, že práve týmto si môžeme uvedomiť, že emócie prichádzajú a odchádzajú celkom ľahko, že nás nevlastnia ani nekontrolujú.
„Všetko, čo sa v nás spustí, je len emócia. Nie je to dobré ani zlé, je to len to, čo je tu v tomto momente. Napokon to prejde a odkryje nám niečo pozitívne.“
Radosť a šťastie nenájdete na sociálnych sieťach - vychádza z práce na svojom vnútri.
Život môže byť dosť ťažký aj bez pridaného vplyvu sociálnych sietí na našu pohodu.Kevin si myslí, že väčšina ľudí nemá nástroje na to, aby zaobchádzala s tlakom vychádzajúcim nielen zo sociálnych sietí, ale médií celkovo.
„Skrytý odkaz je, že na to, aby sme boli šťastní, potrebujeme mať slávu, dobré meno a bohatstvo. Podvedome sa nám to vnucuje ako odpoveď na naše problémy a našu bolesť a pritom to tak vôbec nie je,“ hovorí.
Je hrdý na svoju prácu s mladými s týmito problémami, ktorým pomohol žiť zdravšie.
„Naše očakávania sú masívne, chceme dosiahnuť veci, ktoré vidíme u druhých, no skrytým problémom, samozrejme, je, že ak to vo svojom živote aj dosiahneme, „neopraví“ to bolesť, nevezme preč neistotu, tá záťaž je stále tu. Zostávame osobou s tými istými problémami, bez ohľadu na to, ako nás druhí vnímajú alebo nakoľko úspešní sa zdáme byť.“
Pre Kevina tým krokom od utrpeniu k radosti je práca na sebe.
„Veľmi veľa ľudí mylne považuje cestu ku šťastiu za cestu k tomu, že získajú, docielia, dokážu niečo, čo existuje mimo nás.
